Elégia svetla

synagóga

Poézia je spoločným menovateľom poetky a sochára.

Hoci sa poznajú už dávno, pre oboch je to prvá spoločná práca. V zbierke sú diela Petra Bartu a verše Marty Zamoyskej.  

Symbiózu literárneho výtvarného i hudobného umenia priniesol Nitranom večer s názvom Elégia svetla. Jedná sa o druhú zbierku básní Marty Zamoyskej, ku ktorým priradila sochy Petra Bartu. Verše recitoval popredný slovenský herec Juraj Sarvaš, ktorý knihu obom autorom pokrstil. Priam éterickú krásu sôch a obrazov prezentoval Peter Barta, ktorý doplnil večer výberom hudby komorného orchester ZOE a tak veľmi zdôraznil poetickú atmosféru.

Písať začala už počas stredoškolských štúdií.  

Marta Zamoyska, vlastným menom Marta Šimo-Svrčeková, je rodáčkou z nitrianskych Pároviec a už celé desaťročie  pracuje v riadiacej funkcii v Nových Zámkoch, kde žije tridsať rokov. Stále má však veľmi blízko k rodnému mestu, kde prežila detstvo a časť mladosti. Vyštudovala filozofiu, ale cez prázdniny pracovala aj ako poštárka. S poštou chodila aj do Nitrianskej galérie, kde ju ako čerstvú absolventku Pedagogickej fakulty prijal do zamestnania riaditeľ Štefan Valent. Práve od teraz zaznamenávame počiatok jej trvalej poetickej tvorby. „Permanentne som s veršami začala pod vplyvom Nitrianky Evy Ruthovej, ktorá organizovala v galérii literárne večery pri fontáne. Počas nich som videla recitovať mladých autorov. Inšpirovali ma a na ďalšie večery som už mala napísané vlastné básne. Odvtedy som písať neprestala a vždy, keď ma niečo trápilo, starosti som postavila bokom a tvorivé nadšenie ma tak očarilo, že na skrivodlivosť som zabudla. “ Celé roky písala básne do šuplíka, neskôr vyšli v Almanachu Nitra. Spolupracovala tiež pri vydaní spevníkov ľudových piesní či zbierok rečňovaniek a hádaniek. Napísala desiatky recenzií a kurátorských príhovorov.
Na jar pred tromi rokmi vydala svoj básnický debut Viešviem.  V jej poézii je hlboká láska k Bohu, k človeku, k rodnému mestu, k životu, k jeho strastiam i radostiam. Sú to verše o bytí a nebytí, o presahoch existencie človeka z pohľadu nadčasového i časného ľudského rozmeru. Teraz v Nitre prezentovala svoju druhú básnickú zbierku Elégia svetla. Obsahuje verše z posledných 20 rokov, ktoré doplnila reprodukciami diel nitrianskeho sochára a maliara Petra Bartu. Ku kombinácii diel oboch autorov sa dostala náhodne, a to tak, že sochárovi písala recenziu do jeho katalógu diel a zároveň kompletizovala svoju zbierku básní. A náhoda dala svoje. To je v predstavovanej zbierke. „Petra poznám od školských rokov. Chodil za svojou mamou do galérie v čase, keď Gitka bola mojou kolegyňou. Práve v jej ateliéri v galérii som trávila počas výkonov pracovnej doby krátke odpočinkové relaxačné minúty. Aj vtedajší riaditeľ Pavol Sika sem za týmto účelom chodieval a tu tvoril svoje noviny Originál. A keď sme videli, že Peter sa začína orientovať výtvarným smerom, podporili sme ho,“ hovorí Marta Zamoyska a dnes sme sprístupnili vytvorenú možnú kombináciu básní a sôch. Podľa Marty Zamoyskej je druhá zbierka podobným ponorom do duše ako prvá, len menej o láske a viac o smútku. „Nie, ja nie som smutná, len obsah  básní je taký,“ smeje sa autorka, ktorá je vo svojej podstate veselá osoba. „Iste som ich ale písala v čase, keď som cítila smútok.“

Mramor, alabaster aj onyx

Nitran Peter Barta je rovnako poet ako Marta Zamoyska, len s tým rozdielom, že on odhaľuje poéziu kameňa. Venuje sa komornej, monumentálnej sochárskej interiérovej a exteriérovej tvorbe, ktorú študoval aj v Taliansku, ale aj maľbe a kresbe. Inšpirovaný najmä prírodou dáva nový život ušľachtilým materiálom – carrarskému mramoru, alabastru, onyxu, čím je medzi mladými sochármi výnimočný. Pracuje aj s bronzom a drevom. V jeho olejomaľbách má svoje miesto zlato i striebro, v priehľadných častiach sôch zas objavuje prestupujúce záblesky svetla. „Tieto diela predstavujú menší výber z mojej abstraktnej tvorby z posledných rokov. Dualita pokoja a pohybu, vnútorné napätie, dynamické tvary, to všetko je v nich. Pôsobia na človeka harmonicky, a on sa túži na ne nielen pozerať, ale aj dotknúť sa ich,“ hovorí Peter Barta. „Sú o kráse, o premenách života, o radosti i smútku. Spoločná zbierka sa mi páči, je taká, ako sme si ju predstavovali. To, čo ona vkladá do básní, môže nájsť divák aj v mojich dielach, je to veľmi prepojené. Pani Marta je kurátorkou mojich výstav – naposledy sme boli v Nitre, v Trenčíne, ale aj v Prahe. Tento rok ešte plánujem výstavu v Bratislave, v Nových Zámkoch, ale aj v historických kaštieľoch a zámkoch v strednej Európe. Sú tam totiž prieniky k historicite. A to energiu mojich sôch podporuje.“

Teraz tvorí v Habure na východnom Slovensku. 

Peter Barta vraví, že priestor poetickej krajiny v Habure je pre neho tým pravým priestorom pre tvorbu, kde sa jeho myšlienky stále vyvíjajú a čím je starší, tým viac si váži život, prírodu a všetko okolo. I keď mal pred rokmi vážnu nehodu pri paraglidingu, je rád, že sochárčina ho plne vyliečila a cíti sa lepšie a lepšie. „Intenzívne robím každý deň,“ vraví umelec. Už tri roky tvorím na východnom Slovensku, kde som  našiel fyzický i duševný pokoj a ideálne miesto pre tvorbu, no udržujem si aj svoj ateliér v Bádiciach pri Nitre. „Hoci stále u mňa prevláda poctivá remeselná robota, chcem pri práci využívať modernejšie technológie ako 3D ramená, CNC frézy, 3D skenovanie a podobne, ktoré moju tvorbu urýchlia. Stále hľadám možnosti a spôsoby, ako to urobiť ešte lepšie. Verím, že všetko príde s časom.“